Pamätám si, ako počas dospievania som prišiel do Základnej školy s mikinou nesúcou 3 pruhy na rukávoch. Tú mikinu adidas som zdedil po bratovi no i tak, cítil som sa vďaka nej ako niekto. Pamätám si, ako som vykročil z prahu domova na cestu v nových značkových teniskách. Opäť, cítil som sa neskutočne. Nič mi v tú chvíľu nemohlo zraniť ego. Komplimenty od spolužiakov ho ešte viac nafúkli. O pár rokov neskôr, letná brigáda na poliach. Spolu s bratrancom Martinom sme zbierali uhorky, paradajky, hrach. Skvelé obdobie. Za zarobené peniaze som si kúpil čo? Samozrejme oblečenie, kopačky. Nechcel som nosiť obyčajné kopačky od číňana. Potreboval som drahé, značkové kopačky. Ocino šoféroval červenú Škodu 120 do Nových Zámkov. Ja, sestra a mamina sme boli pasažieri. Ocino odparkoval auto na parkovisku pri Okresnom úrade. Oproti nemu sa nachádzal obchod so značkovými športovými potrebami. Nebo. Nebo pre športovcov. Odniesol som si odtiaľ kožené kopačky značky nike. Stáli tuším okolo 2000 korún. Vtedy som si neuvedomoval akú časť rozpočtu to rodičom zobralo. Vtedy som si ešte neuvedomoval akú hodnotu majú peniaze.
Nikto v rodine nevlastnil tak drahú obuv. Cestou domov v dedine mi ocino zastavil pred zmrzlinou a ja som pešo išiel do telocvične kde mali zrovna dorastenci tréning ukázať trénerovi svoje nové kopačky. Narozdiel od môjho brata ktorý nosil tie najlacnejšie, najobyčajnejšie kopačky od číňana a nechával na trávniku srdce i dušu. Bol skvelým futbalistom aj bez super kopačiek, chráničov, dresu.
Potom nastalo obdobie šetrenia kvôli cieľu stať sa milionárom, úspešným podnikateľom. Keď toto obdobie dobrovoľného uskromňovania sa skončilo nastala trvalá zmena. Zmena vzťahu k peniazom. Prišiel som o veľa peňazí, podstúpil som množstvo bojov s neviditeľnými démonmi. Všetky tieto pády, prehraté, vyhraté boje zo mňa vyformovali nový charakter. Už viac som nemal potrebu zaslepene konzumovať, nakupovať, zbierať lesklé trofeje oslňujúce slepých ľudí.
Potreba vlastniť, nosiť najnovšie kúsky oblečenia, obuvy, technologických hračiek sa vyparila. Rovnako ako potreba robiť dojem na druhých. Už som viac netúžil byť tým chlapíkom ktorého ste mohli zakaždým stretnúť v iných kúskoch oblečenia. Navonok stále iný, stále meniaci farbu ako listy stromov. No vo vnútri ten chlapík stále rovnaký, nezmenený ako uviaznutý strom s hlbokým koreňom. Stále s rovnakým názorom, hodnotami, presvedčeniami ako 5, 10 rokov dozadu. Nemohol som dopustiť, aby sa zo mňa stal ten chlapík. V šatníku pár kúskov oblečenia nakúpených vo výpredaji. Vo väčšine prípadov bez honosných názvov, erbov na hrudi, pretože odpor k billboardom tak prečo byť sám ako billboard. Vo vrecku priemerný telefón, pretože k čomu vlastniť ten najnovší, najdrahší kúsok technologickej vychytávky ponúkajúci funkcie budúcnosti, keď všetko čo používam je písanie poznámok, volanie, smskovanie, surfovanie po internete, aplikácie, občasné fotenie, kamerovanie a ako inak budík. Nič viac. Nepotrebujem mať vo vrecku herný počítač keď svoju hru nehrám prstami. Zápästie, krk – obe nahé. Bez drahých kovov, bez drahých hodiniek.
Tam bolo obdobie, kedy jediný zdroj príjmu – výplata zaslúžená prácou pre druhých. Tam bolo obdobie, kedy som rozpredával svoj šatník, knižnicu a v okamihu úspešného predaja nastala eufória, hrdosť. Veď predsa zarobil som peniaze, nemusím čakať na výplatu. No v skutočnosti prerobil som. Tie šaty, knihy ma vtedy stáli 400 eur a ja som ich včera predal za 59 eur. Nezarobil som, prerobil som…
Krásne je žiť jednoduchý, skromný život. Jazda v 22 ročnom aute, zapnuté rádio, dobrá hllasná hudba v rádiu… Mmm. Navonok to je starý črep, no vo vnútri sa tak necítim. Spolu s hudbou, vysokou rýchlosťou sa cítim ako pilot toho najlepšieho auta na svete… Keď som kráčal vedľa rodičov oblečených v obyčajných, lacných kúskoch oblečenia nezapadal som, rovnako oni nezapadali. Ja som vyčnieval svojou extravaganciou, oni vyčnievali svojou obyčajnosťou. Oni s úsmevom na perách, s hlasným prítomným smiechom vyvhádzajúcim z hĺbky ich sŕdc, zatiaľ čo ja, pán dôležitý s neprítomným pohľadom, chaosom vo vnútri. Už nie som taký. Chcem byť, snažím sa byť ako všetci tí výnimoční, vysmiati ľudia oblečení do obyčajných, jednoduchých uniforiem. Bol som hlboko presvedčený, že drahé kúsky, pekné kúsky oblečenia, autá, topánky, telefóny, zo mňa urobia lepšieho, hodnotnejšieho človeka. Mmm. Aké naivné presvedčenie… Urobia drahé, luxusné tenisky, kašmírový sveter tento svet lepším, krajším miestom? Zlepší sa ķúpou drahých nohavíc môj život, život mojich blízkych? Rozhodne nie. Tak prečo tomu prikladať takú dôležitosť, prioritu, váhu?
Keď sa obzriem späť, na všetky tie duše, ktoré prišli do kontaktu so mnou, spomínam si, vidím iba tie, ktoré ma zaujali svojim pozoruhodným, slušným správaním, svojou osobnosťou, úsmevom, charakterom, dobrosrdečnosťou. Nevidím tam, nespomínam si na tie duše obalené hodvábnou uniformou.