Už od čias školy značný odpor k určitým dňom, obdobiam a otázkam súvisiacich s týmito dňami, obdobiami. Piatky, pondelky, prvé dni v škole po prázdninách, posledné dni školy pred prázdninami. Vtedy neznášal som tie dni, obdobia, pretože učiteľky pýtali sa pred celou triedou otázky na ktoré takmer všetci mali pozornosť, závisť vzbudzujúcu odpoveď až na jednu osobu, mňa. Otázky vychádzajúce z úst učiteľov zneli jednoducho. Tak jednoducho.” Tak čo, kam idete na dovolenku cez letné prázdniny? Tak čo, kde všade ste boli na dovolenke cez letné prázdniny? Aké máte plány na víkend? Tak čo kde ste boli cez víkend?” Neviem čo bolo horšie. Počúvať spolužiakov ako sladko opisujú svoje úžasne strávené chvíle, alebo sa modliť aby si ma učiteľka nevybrala a nemučila ma tými nepríjemnými otázkami. Tak či onak, okolie sa ani raz nedočkalo odpovede, ktorá by stimulovala ich dušu, ego.
My ako rodina, nechodili sme, nenavštevovali sme žiadne letoviská, exotické krajiny, hory. Po vymanení sa zo školských čias nová kapitola nazývaná – práca. Tam opäť skupiny jednotlivcov. Tentokrát bez učiteľov, profesorov pýtajúcich sa zbytočné otázky o zbytočných veciach. Žiaľ, učitelia, profesori sa vytratili, zmizli, avšak otázky sa zachovali, zostali prítomné. Vychádzali len z odlišných úst. Z úst kolegov. Piatky, pondelky, letné obdobie. Neznášal som ich. Stále dokola tie isté otázky. “Tak čo, kam ideš cez víkend? Čo budeš robiť cez víkend? Tak čo, kde si bol cez víkend? Tak čo, kam pôjdeš na dovolenku? No čo, bol si už na dovolenke a ak áno kde si bol?” Bla bla bla bla bla bla.
Počas školských čias neodpovedal som, pretože som nemal čo povedať. V práci odpovedal som krátkou jednoduchou vetou: nemám nič na pláne, nerobil som nič zaujímavé. Pravdou bolo, mal som plány, robil som niečo no i tak nezdieľal som to. Nehovoril som o tom pretože moje plány, skutky a činy sa nezhodovali s ich plánmi, skutkami a činmi. Oni, nemohli sa dočkať piatkov. víkendov, dovolenky, pretože dni voľna boli vykúpením pre ich duše, telá. Jediným spôsobom ako mohli ujsť pred sebou samými, svojimi životmi boli dni voľna, víkendy, dovolenky. Piatky večer, milovali piatky večer, víkendy, dovolenky. Nevedeli sa ich dočkať. Ja, v úplne inom svete. Neznášal som piatky večer, víkendy. Nevedel som sa dočkať pondelkov. Neznášam piatky večer, víkendy, pretože to znamená dva dni čakania na to kým mi niekto odpovie na pracovný email, zodvihne telefón. Nepotreboval som dovolenku a stále sa neviem dočkať pondelkov, stále nepotrebujem dovolenku. Robím čo ma baví, robím čo ma napĺňa. Tak prečo by som sa mal toho vzdať? Utekať pred tým? Nemám potrebu modliť sa, prosíkať aby už bol piatok večer a mohol som ísť konečne preč z roboty. Nemám to za potreby. Nemám potrebu sa v piatok večer, sobotu vonku zabávať, tancovať, piť tekutinu z ktorej budem uvoľnený a v dobrej nálade. Ja už som teraz v pondelok, stredu ráno vysmiaty, nadšený, uvoľnený, v dobrej nálade. Robím čo ma baví, čo chcem. Užívam si svoju cestu, svojí maratón.
Toto je pre mňa zábava, oddych. Nepotrebujem si zbaliť kufre, letieť dlhé hodiny na druhý koniec sveta, platiť peniaze za nič nerobenie a zdieľať dych berúce fotografie z impozantných miest a kričať svetu: Aha, pozrite sa kde som bol! Aha, pozrite sa čo som videl, jedol! Nevidím v tom zmysel. Aký význam má ísť do novej krajiny, kultúry na pár dní? Čo za tých pár dní získam, naučím sa? Ako to zlepší život mne, mojej rodine, okoliu?