Mmm. Pamätám si to ako včera. Písanie statusov na Facebooku. Zdieľanie fotiek, videí na Facebooku. Veľká udalosť, malá udalosť. Obľúbená pieseň, názor na film, povzbudzovanie obľúbeného športového klubu, zdieľanie zaujímavého motivačného citátu. Čokoľvek. Kdekoľvek. Čím častejšie, tým lepšie. Túžba, snaha urobiť dojem na druhých, pripomínať sa im: Ja žijem, som tu, pozrite sa kde som bol, čo som robil, jedol, koho som stretol. Podobná stratégia aj tam vonku. Ochota priateliť sa s hocikým. Rozprávať svoju životnú kroniku, zdieľať svoju rodinu anamnézu hocikomu. Cudzincovi. Čudákovi. Turistovi. Zaujímalo ich to? Neviem. Nepremýšľal som nad tým. Chcel som v každom prípade dať zo seba všetko. Všetko čo by ohúrilo, zaujalo tých počúvajúcich, čítajúcich, pozerajúcich. Našťastie, táto stratégia netrvala večne. Sklamanie? Poučenie sa? Zmena životného postoja? Možno z každého kúsok.
Už viac nemám potrebu, túžbu, záujem zdieľať každý aspekt, moment môjho života. Vážim si, kladiem dôraz na súkromie. Dávam si pozor, extrémny pozor komu a čo hovorím, zdieľam. Cvičím, športujem, zdravo sa stravujem, možno mám vypracované telo, avšak už viac nemám potrebu zdieľať, ukazovať časti svojho chrámu verejnosti. Spoznávam, stretávam, vyhľadávam zaujímavých, pozoruhodných ľudí tohto sveta, avšak už viac nemám potrebu zdieľať, ukazovať náhodné, naplánované stretnutia ukončené spoločnou fotografiou. Túžim, snívam, plánujem, avšak už viac nemám potrebu, záujem ukazovať, zdielať každý jeden krok svojej vízie o budúcnosti. Nezbieram srdiečka. Nezaznamenávam každý jeden krok na fotografii, videu. Snažím sa uchovávať spomienku, vôňu, chuť danej udalosti v ľudskom srdiečku. Široké okolie ma považuje za mŕtveho, neexistujúceho, nezaujímavého. Pretože nič som na sociálnych sieťach nepridal, nezdieľal. Pretože počas osobného, náhodného stretnutia nehovorím o sebe a svojich plánoch. Vyrástol som z potreby, nutkania ohurovať, robiť dojem na druhých, vyzliekať sa pred neznámym publikom. Vyrástol som z potreby, túžby mať stovky pseudo priateľov. Vyrástol som z potreby, túžby zapĺňať servery, pamäťovej karty, harddisky svojimi fotkami, názormi, zážitkami.
Ak idem do prírody oddýchnuť si, idem si tam oddýchnuť. Nejdem si urobiť fotku ako oddychujem v prírode. Ak stretnem niekoho na ulici extravagantne oblečeného, neodfotím ho a nezosmiešnim ho na internete. Vo svojich myšlienkach ho ocením za jeho výnimočnosť, štýl a idem ďalej. Viac ho neriešim. Áno, zdieľam časť svojho ja, skúsenosti, myšlienky. Dávam von zo seba pár útržkov. Avšak robím to s vierou, niekomu to možno pomôže. Niekomu, kto je dnes v situácií, v ktorej som bol včera ja . Nerobím to aby som ohúril, upútal pozornosť, urobil dojem. Preferujem tichý život. Život v ktorom sa zlé aj dobré veci držia za zatvorenými dverami. Preferujem skutočný život. Život v ktorom sa ľudské bytosti nehrajú na dokonalosť a osobne čelia vzájomným nedokonalostiam. Snažím sa žiť opak povrchného života. Neposudzovať, nesúdiť očami, ušami. Možno preto moja prítomnosť na sociálnych sieťach ojedinelá. Všetky tie dokonalé fotky jednotlivcov, skupín… Pripadá mi to ako autá. Na fotkách môžu vyzerať oslnivo, navonok dokonale. Aké sú však vo svojom vnútri, ktoré nie je možné vidieť? Sú bezpečné? Sú spoľahlivé?