Malá dedina a ešte menší domček. Rok 1994 priniesol do malej dediny ďalšieho obyvateľa. Rok 1994 priniesol do malého domčeka ďalšieho člena rodiny. Tá rodina, nie príliš bohatá. Nie príliš chudobná. Taká stred. Priemer. Otec, tvrdo pracujúci od domova. Často preč. Dlhé týždne, mesiace. Mama, vždy po boku. Vždy prítomná. Vyplňajúca tú dieru, to prázdno. Okrem rodičov súrodenec. Starší brat. Hrali sme sa spolu. Bili sme sa spolu. Držali sme spolu. O pár rokov neskor, sestra. Priniesla chýbajúci ingredienciu pod našu spoločnú strechu. Nechodili sme na dovolenky. Nenosili sme elegantné kúsky oblečenia. No i tak žili sme život. Najšťastnejší život. Vonku. Trávili sme množstvo času vonku. V dedine. V lese. Zvedavosť. Odvaha. Radosť. Cítil som sa slobodný. Tak slobodný. Stačilo nasadnúť na bicykel. Stačilo obuť si lacné topánky a dobrodružstvo začalo. Vďaka bratovi futbal. Najprv tréningy. Neskôr, zápasy. Áno, reprezentoval som rodnú dedinu. Obaja. Ja s bratom na rovnakom poste. Vzadu. V obrane. Držali sme líniu. Vďaka futbalu stretnutia s novými tvárami. Tieto neznáme tváre sa stali nielen spolubojovníkmi bojujúcimi za jeden klub., mužstvo. Stali sa tiež priateľmi. Veľmi dobrými priateľmi. Škola. Futbal. Bicyklovanie. Túlanie sa lesom. Hranie počítačových hier. Mafia. Gta Vice City, San Andreas. Counter Strike. A občasné sledovanie filmov. Tá spomienka ako som od kamaráta na druhom konci dediny prevzal načierno napálene DVD s Rýchlo a zbesilo, silná. V lete brigády u miestneho pestovateľa zeleniny. Mmm. Život bol úžasný. Tak úžasný. Žiadne obavy o budúcnosť. Žiadne starosti o zajtrajšky. Celé to bolo len o dnešnom dni. Raz, počas futbalového tréningu na perfektne pripravenom trávniku spoločný tréning s dorastencami. Príkaz trénera znel jasne: Drž sa Rada! Nedovoľ mu hýbať sa! Možno preto tá jeho frustrácia. Hnev. Nedostatok možností, priestoru na seba vyjadrenie. Preto tie slová nasiaknuté hnevom: Čo za mnou stále lozíš! Čo prdím čokoládu! Na najbližšom tréningu opäť na perfektne pripravenom trávniku rozcvička. Beh. Počas behu stretnutie toho dorastenca. Zastavil ma. Spýtal sa ma, či som Tomáš Vereš, Máriov brat. Odpovedal som áno, som Máriov brat. Jeho odpoveď… Jeho odpoveď ma sprevádza celým životom. Z Vás dvoch budú futbalisti. Jeho posledné slová. O pár týždňov neskôr zomrel pri autonehode. Zobral rodičom kľúče od auta a za dedinou narazil do stromu. Prepáč Rado, nestali sa z nás futbalisti… Futbal mi dal veľa. Priateľov Pocit, že patrím niekam. Som súčasťou niečoho. V dedine ma všetci poznali. Tak ako ma brat priviedol k futbalu, ja som mu znemožnil cvičiť. Zobral som činky, lavičku z pivnice a odniesol som ju do dedinskej posilňovne. Prvá motivácia, nabrať svaly, získať vďaka nim rešpekt. Nebyť tým milým, priateľským chlapčekom. Kto by povedal, že sa to všetko zmení. Ako sa ja zmením. Disciplína. Váženie si samého seba. Trpezlivosť. Stal sa zo mňa nie len fyzicky silnejší človek, ake po mentálnej stránke aj vyzretejší. Život ako z filmu. Obľúbený. Vtipný. Milý. Komunikatívny. Triedny šašo. V škole často skladanie si moje vtipov, robenie si srandy zo spolužiakov pomocou slov, viet… Mohlo to pokračovať večne. Mohlo. Ale nemohlo. Prvý krát v živote potreba urobiť rozhodnutie ovplyvňujúce budúcnosť. Budúcnosť našej rodiny mohla byť počas jedných Vianoc vymazaná. Obývačka. Oheň v krbe. Príjemná atmosféra. Z kuchyne šíriaca sa vôňa pripomínajúca pach ryby. Netrvalo to dlho a ten pach ryby nás položil na kolená. Splodiny z plynového kotla. Utekal som. Utekal som v papučiach po šmykľavom chodníku v záhrade ako o život. Požiadať starých rodičov o pomoc. Zvládol som to. Budúcnosť rodiny sa zachovala, zachránila. Moja budúcnosť a rozhodnutie o nej, prenechané druhým. Preto ten výber Strednej školy. Noví učitelia. Nové prostredie. Nové poznatky. Už, už to nevoli takí ľudia ako u nás v dedine. Vzhľad. Výzor. Riešili iba to, kto a čo nosí. Obdobie Strednej školy nie moc zaujímavé. Navonok, patril som niekam, bol som súčasťou niečoho, avšak vo vnútri odpor. Necítil som sa ako doma. Tento pocit rozšírený i na mieste kde predtým telo, duša cítili sa ako doma. Kniha. Jedna kniha to zmenila. Bohatý otec, Chudobný otec. Po prečítaní, ten Tomáš už viac nebol tým Tomášom. Vtipný. Veselý. Uvoľnený. Otvorený. Šťastný. Spokojný. Prítomný. Budúcnosť. Celé moje ja, všetká moja energia zameraná na budúcnosť. Videl som ju jasne. Tak jasne. Moc. Sláva. Peniaze. Úspech. Túžba byť úspešný, bohatý. Aby som mohol robiť čo ma baví. Túžba mať hriešne množstvo peňazí, aby som už viac nemusel počas jazdy na rodinnej Škodovke predstierať, ze si zaväzujem šnúrky na topánkach, pritom pravdou bolo, že som sa zahanbene ukrýval pred priateľmi kráčajúcimi popri ceste.