Už od prvého momentu na tomto svete obklopený množstvom ľudí. Nielen rodinou, blízkymi, ale aj početnou skupinou sestričiek fotiacich sa s malým čerstvo narodeným Tomášom. Ako schopnosti chodiť, rozprávať, sa úplne zdokonalili, občasné dobrodružstvá osamote. Túlanie sa na bicykli, chytanie jašteríc nad zákostolím. Avšak tieto súkromné cesty bez parťákov, boli výnimočné. Boli výnimočne pretože najväčšiu časť dní moje telo, srdce, duša v obklopení kolektívu. Futbal, futbalové tréningy, pouličný futbal, škola, bicyklovanie, posilňovňa, počítačové hry s bratrancom, sestrou, kradnutie čerešní. Stále s niekým. Stále súčasťou niečoho. Potom počas Strednej školy impulz, ktorý ma priviedol k čítaniu kníh. Kníh o podnikaní, osobnom rozvoji. Po prečítaní prvých kníh, čítanie ďalších a ďalších kníh. Zrazu poskytnutý pohľad, názor na svet, život, voľný čas z inej stránky. Stránky ktorú som ja, moja rodina, blízki, nikdy nezažili, nikdy nevideli. Vypestované nové návyky. Zdravšie, prosperujúcejšie, život obohacujúcejšie. Poupravený názor na seba, okolie. Po ukončení Strednej školy izolácia. Už viac som nebol súčasťou žiadneho kolektívu, tímu. Na ceste. Sám na ceste na vrchol. Klapky na ušiach. Klapky na bočných stranách očí. Jediný viditeľný, existujúci priestor: ozvena tam predo mnou v ďalekej budúcnosti. Všetko naokolo rozptýlenie. Akoby som sa plavil na malom člne po úzkom koryte rieky, kde z oboch strán brehov tancovali, spievali zvodné tanečnice oblečené do známych, dôveryhodných tvárí. Poď s nami von na pizzu. Poď s nami von na zábavu. Poď s nami tam a tam. Napriek hluku, napriek takmer blízkym dotykom, ignorácia, odmietnutie.
Áno. Mohol som ísť na pizzu avšak nešiel som. Prečo? Držal som diétu, zdravo sa stravoval. Vložiť do tela ten jed, neakceptovateľné. Doprial som telu dostatočné množstvo spánku. Zradiť ho v ten večer, by znamenalo že telo by zradilo mňa nasledujúce ráno. Neriešil som, nekonzumoval som sťažnosti na život, chvály o malých detských úspechoch. Počúval som výhradne len svetové osobnosti s pozoruhodnými úspechmi v živote. Preto tie odmietnutia, ignorácia. Oni túžili baviť sa, užívať si teraz. Ja som túžil tvrdo pracovať dnes, aby som sa mal lepšie zajtra. Počas víkendov táto ich životná stratégia najviac viditeľná. Nikto. Nikto neodpisoval na odoslané pracovné e-maily, správy. Nikto nereagoval na žiadosti. Ticho. Na jednej strane ticho, na druhej strane hluk. Postupom času aj tie zvodné tanečnice na oboch brehoch rieky utíchli. Zmizli. Zvolili si iný cieľ. Zatiaľ čo ja neprestal som prenasledovať svoj cieľ. Ľavá ruka pádlovala. Pravá ruka pádlovala. Deň čo deň. Z dní sa stali týždne, mesiace, roky. Roky ubiehali a stále plaviaci sa na tom malom člne za niečím vzdialeným, neviiteľným. Zatiaľ čo zbytok, okolie sa dávno už usadili, rozrástli, vybudovali niečo viditeľné, hmatateľné. Na brehoch si vybudovali vlastne prístrešky ,splodili deti, vytvorili rodiny, komunity.
Áno občas zrak sa uprie tým smerom a srdce zaroní. No vzápätí sa ozve mozog a celú vzburu utíši argumentmi o tom, ako to rozhodnutie ísť z práce pre druhých do práce na svojich cieľoch, snoch, túžbach je správne. Veď ako by som sa mohol postarať o ďalší hladný krk, keď ja sám som sa zatiaľ nedokázal postarať o ten svoj. Ako by som mohol povedať svojim deťom, aký som na nich hrdý, keď ja sám som neurobil, nedokázal nič na čo by som bol hrdý. Občas myšlienky aké by to bolo vrátiť sa na breh, užívať si prítomnosť, užívať si ten konzumný život, užívať si to nič nerobenie. Občas… Ich voľba. Bola to ich voľba. Bola to moja voľba. Všetci sme si rovní. No nie všetci sme rovnakí. Preto porovnávať sa s druhým je cesta k zatrateniu. Áno som iný. Iný ako naposledy. Možno navonok stále ten istý. No vo vnútri neustáli vývoj. Popri tejto evolúcií, osamelosť sa vytratila. Naučil som prijať samotu. Samotu, ktorá nie je často fyzická, ale duševná.
Sledovať majstrovské dielo Harry Potter, občas bolestivé. Bolestivé, vidieť ako Harry, Ron, Hermiona sa už od detstva predierajú životom bok po boku ako jeden tím. V mojom živote, po ukončení Strednej Školy, cesty, spoločné cesty sa rozdelili.