Podzemie. Najradšej by som sa prepadol do podzemia. Všetky moje sny, ciele, plány, reči nenaplnené. Zlyhanie na plnej čiare. Smútok. Sklamanie. Pochybnosti o sebe samom. Stratený. Zlomený. Izolovaný. Uzavrel som sa sám do seba. Už viac som nehovoril o sebe, o svojich plánoch. Načo?! Radšej som si to nechával pre seba.Srdce zlomené. Myseľ blúdila. Nedokázala sa sústrediť na nič pozitívne, dobré. Ako by aj mohla, keď nič som nedokázal. Preto energia, pozornosť zameraná na tú časť, prosperujúcu časť – rovesníkov, priateľov. Začala sa etapa porovnávania. Čo majú oni a čo nemám ja. Oni, študujúci na Vysokých školách s titulom pred menom ako odmena za úsilie a učenie sa. Oni, pracujúci v zamestnaniach s pravidelným, garantovaným platom a kolegami bojujúcimi za jeden rovnakých cieľ. Oni, cestujúci po svete zbierajúci zážitky z rôznych kútov sveta. Oni, šoférujúci lesklé auta s ochotou, túžbou doviesť ich na hocijaké miesto. Oni, kráčajúci s milujúcou polovičkou držiaci sa za ruky. Oni, stavajúci si vlastne hniezda do ktorých nakládli vajíčka a teraz sa z nich vyliahli dcéry synovia. Oni sa posunuli vpred. Všetky ich kroky priniesli okamžité odmeny. Práca – peniaze. Dovolenka – zážitky. Partner – rodina. Priatelia – spoločenské udalosti. Možno vo vnútri boli stále tými malými nevyzretými deťmi, avšak navonok sa posunuli, vyrástli, prosperovali. Zatiaľ čo ja, úplný opak. Navonok nič. Stagnácia. Žijúci v dome rodičov. Slobodný, bez partnerky po boku. Bez vlastného auta, využívajúcu mestskú hromadnú dopravu, alebo auto rodičov. Bez zážitkov z dovolenky, pretože nikdy som nebol na dovolenke. Bez spoločenského života, pretože ľudí v mojom okolí som považoval za tých sťahujúcich má dole k priemeru. Bez nóbl elegantných kúskov oblečenia. Izolácia. Pre toto tá izolácia. Vyhádzanie z domu von len v skutočne nevyhnutných núdzových situáciách. A už keď sa tak stalo, modlitby prosenie aby som nestretol známych ľudí, bývalých spolužiakov, priateľov. Pretože stretnúť ich by znamenalo čeliť otázkam ako: Tak čo kde robíš? kde bývaš? Máš frajerku? Čo robíš cez víkend? Nie príliš dosť dobrý. Hlboko presvedčený o tom, nie som dosť dobrý. Veď kto by len chcel úbožiaka, snílka ako ja.
Obdobie temnoty. Obdobie mučiacej samoty. Jediným liečiteľom pes Kimi. Nepýtala sa na nič. Nesúdila. S láskou sa túlila, ležala na mne akoby som bol v ten najvzácnejší, najprítulnejší, najpríjemnejší vankúš. Dni, týždne, mesiace ubiehali rýchlo ako voda. Postupne ľútosť, sklamanie vyprchali. Nahradili ich iné pocity, túžby. Túžba dokázať niečo veľké, aby som im ukázal, aby vedeli kto je Tomáš Vereš a čoho je schopný. Plameň v srdci opäť prebudený. Vznikol však z nesprávnych iskier. Tak či onak, potreba zarobiť peniaze, aby zarobené peniaze mohli byť investované do vlastnej firmy. Rovnaká stratégia ako po Strednej škole. Nájdená, dohodnutá práca na farme v Nemecku. Starostlivosť o zvieratá, farmu. Pekné peniaze. Ako bonus: strava, ubytovanie zdarma. Vlakom do Bratislavy. Z Bratislavy autom do Nemecka. Tento krát, nekonala sa žiadna dobrodružná cesta. Po vystúpení z vlaku na železničnej stanici návrat späť domov najbližším vlakom. V daný deň sľub, už nikdy nebudem pracovať manuálne. Nuž o pár dní neskôr nájdená manuálna práca. Práca s horúcimi gumami. Prsty na rukách s jedno – dvoj centimetrovými pľúzgiermi. Ťažká robota. Stláčať na stroji to a to tlačítko. Vyťahovať horúce výrobky z horúcej gumy minútu čo minútu. Robot. Po dvoch týždňoch rezignácia. Nevidel som tam žiadne svetlo na konci tunela. O pár dní, alebo týždňov neskôr, neviem už presne pohovor. Práca v Call centre. Prečo? Takmer všetky tie veľké úspešné osobnosti z knižiek začínali ako predajcovia. Predaj im dal nesmierne hodnotné skúsenosti, zručnosti, ktoré im pomohli v živote uspieť. Preto ten krok pracovať s ľuďmi. Pohovor úspešne absolvovaný a hneď do toho včelieho úľu vhodený.
