Televízia. Rádio. Hudba. Noviny. Články. Sluch, zrak. Tieto dva zmyslové orgány deň čo deň dobrovoľne bombardované množstvom, obrovským množstvom informácií, podnetov, faktorov pochádzajúcich z vonkajšieho sveta. Ticho sa vytratilo. Ticho sa stalo neželaným stavom. Jazda autom? Len so zapnutým rádiom, hudbou. Kráčanie po ulici? Len so slúchadlami na ušiach, v ktorých hrajú nohy stimulujúce kapely. Zaslúžené relaxovanie na posteli? Len so svietiacou obrazovkou telefónu zobrazujúcou slová neznámych prorokov s vysokým dosahom. Neexistoval deň kedy by oči, uši nedostali to, čo žiadali. Sledovanie správ, čítanie správ zo sveta, z domácich regiónov. Čítanie článkov pokrývajúcich všetky aspekty bytia. Čítanie najnovších udalosti zo sveta, Slovenska, kde redaktori píšu o negatívnych udalostiach, vraždách, podvodoch, teóriách, následkoch. Počúvanie neznámych, no za to presvedčivo hovoriacich odborníkov v podcastoch, videách.
Mohol som prijať do seba akékoľvek množstvo informácií, podnetov, nikdy to nestačilo. Nikdy to nemalo konca. Stále v pohybe. Stále prijímajúci. Stále dostatočne neuspokojený. Od rána do neskorého večera. Potom, neskoro večer ležiaci v posteli so snahou zaspať. Čeliaci tichu, prázdnote. Budík nastavený na skoré ráno. Argumenty musíš zaspať, zajtra ráno skoro vstávaš. Márne … Zbytočné … Nemohol som zaspať, pretože myseľ dostala konečne priestor, príležitosť vyjadriť sa, zapojiť sa do diskusie. Celý deň som do svojej hlavy dobrovoľne púšťal cudzie hlasy vonkajšieho sveta v takej intenzite, že prehlučovali, zabíjali môj vlastný vnútorný hlas. Vnútorný hlas, ktorý sa ozval až keď mal možnosť, priestor vyjadriť sa. V noci, počas snahy o spánok rozprával, diskutoval hodiny, dlhé hodiny. Nebral ohľad na moju potrebu spánku, rovnako ako ja som nebral ohľad na jeho potrebu vyjadrenie sa. Rozprával o udalostiach dnešného, dávneho dňa. Rozprával o pocitoch, obavách, plánoch. Stovky tisíc rôznych tém. Čerstvých, starých. Vynárajúcich sa vždy v noci počas ticha.
Nasledujúci deň unavený, nevyspatý. Nebol to jeden jediný deň. Nebol to jeden posledný deň. Trvalo to dlho. Príliš dlho. Až dokým som neodpojil, nevypol anténu v mojej hlave prijímajúcu dlhé roky signál, impulzy z vonkajšieho prostredia. Jednoznačne, jedno z najlepších najobohacujúcejších rozhodnutí v mojom živote. Pozerám sa na okolitý svet, vidím svet inými očami. Neriešim, nesústredím sa na veci ktoré nedokážem zmeniť, ovplyvniť. Neprijímam negatívne názory, udalosti kolujúce tam vonku, vo svete nekonečných, zbytočných informácií. Nečítam správy, články, novinky. Nenavštevujem spravodajské portály pokrývajúce, ponúkajúce tak široké množstvo zahlcujúcich informácií. Nepočúvam podcasty, rozhovory v ktorých hostiteľov počuť viac ako hostí. Nepočúvam hudbu ako stratégiu prehlušenia, úniku pred vlastným vnútorným hlasom. Nečítam, nepočúvam, nepozerám nekonzumujem bez poslania, úmyslu, bez zámeru. Počúvam, pozerám, čítam s vopred plánovaným úmyslom, zámerom dozvedieť sa viac, niečo nové o tej a tej konkrétnej téme, udalosti, veci.
Ticho. Tak identitu, charakter oslobodzujúce, obohacujúce ticho.