Hrozný pocit. Byť opäť nútený pracovať pre niekoho iného. Hrozný pocit. Nebyť schopný vybudovať niečo vlastné. Niečo čo by mi dalo možnosť, slobodnú možnosť voľby. Čo robiť, kedy, s kým a ako robiť. Tentokrát super ľudia. Skvelý, príjemný kolektív. Už viac nie číslo vysokej cifry. Číslo 1. Áno, cítil som sa ako vážený, dôležitý, obľúbený člen tímu. Práca nie moc náročná, no i tak vyžadovala si značné množstvo mentálnej energie, silu vôle. Ako kompenzácia Home Office. Vďaka Vovid-19 a lockdownu. Počas tohto obdobia opäť ďalší projekt. Jediným rozdielom oproti predchádzajúcim projektom: poslanie. Poslanie nezarobiť, nezbohatnúť, ale poslanie pomôcť druhým. Neskutočné množstvo času, energie dokončiť to. Denne pracujúci až 16, 17 hodín. Od rána do večera. Či cez sviatok, víkend, pracovný týždeň. Úplne zbavený akýchkoľvek emócií definujúcich ľudskú bytosť. Únava, vyčerpanosť, bolesť. Nič iné som neprežíval, necítil. Žiaľ ani tento projekt nezožal úspech. Dni, týždne ubiehali, náhle príležitosť posunúť sa v práci. Tento krát vnútorné presvedčenie: nie je to pre mňa, nie je to posun vpred. Práve naopak, je to posun vzad. Napriek vlastnému vnútornému konfliktu, odporu, pracovná ponuka prijatá. Prečo? Pretože mal som potrebu vyhovieť, pomôcť druhým. Náročné obdobie. Vyčerpanosť, únava, tlak, frustrácia. Nesprávne rozhodnutie. Tak či onak, prekonal som to. Chopil som sa tej pracovnej pozície ako najlepšie som vedel. Nadriadený, kolegovia, spokojní. Ja? Svoje pocity som dával nabok. Až jedného dňa zlom. Telo sa ozvalo. Môj zdravotný stav sa náhle zhoršil. Ako zdravý, vitálny, športujúci, v skvelé kondícii mladý muž, som sa bál v noci zaspať. Bál som sa zaspať, pretože som nevedel či sa ráno zobudím. Preto v tú noc daný sľub: ak sa dožijem rána, urobím zmeny v mojom živote, prestanem odkladať veci, ktoré som dlhé roky obkladal, prestanem čakať na správny čas, okolnosti, podmienky a urobím to teraz. V tú noc urobená ešte jedna vec. Poistenie sa v prípade, že rána by som sa nedožil. Uzatvorené online životné poistenie cez Finax pokrývajúcej iba smrti. Našťastie prežil som. Zomrelo však mojej staré ja. Popri kolotoči lekárskych vyšetrení, oslovený Ivan Buchinger. Poprosil som ho, či by mal záujem o rozhovor do podcastu. Súhlasil. Nákup nevyhnutného vybavenia: mikrofóny, nahrávač, slúchadlá. Krátko na to, môj prvý rozhovor do podcastu Po Živote s Tomášom Verešom. Kvalita zvuku hrozná. Môj výkon ako moderátora, hostiteľa mizerný. No i tak nevzdal som sa. Pokračoval som v hľadaní, oslavovaní športovcov. Pomaly, ale isto pribúdali nové a nové rozhovory so športovcami. Magdaléna Rybáriková, Ján Volko, bratia Hochschornerovci. Okrem športovcov aj iné osobnosti. Osobnosti ako Adela Vinczeová. Pamätám si, ako som nastavoval dátum zverejnenia nášho rozhovoru.
Myslel som, veril som, že po zverejnení sa môj život náhle zmení. Médiá, verejnosť sa budú biť o Tomášom Vereša. Nakoniec dopadlo to úplne inak. Facka. Dostal som štipľavú facku. Kvalita zvuku dobrá. Môj výkon ako moderátora, hostiteľa dobrý?. Tiež by sa to dalo povedať o mojom vyjadrovaní. Vykanie nebolo správne. Vykal som zle. Spätná väzba ma naučila ďalšiu bolestivú lekciu. Od toho momentu uskutočnených množstvo ďalších rozhovorov, spoznaných množstvo skvelých, úžasných, dobrosrdečných ľudí.